Niektoré autá sa nezmazateľnými písmom zapísali do histórie nákladných vozidiel. Naopak, niektoré tu s nami boli bez toho, aby sme ich prítomnosť nejako špeciálne vnímali. Práve do tejto druhej skupiny môžeme zaradiť aj Ural 375, teda ak pominieme jeho službu pre armády bývalého Východného bloku. Práve armádne autá totiž majú často tú smolu, že si ich spájame s menej príjemnými zážitkami, či spomienkami. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, Ural 375 si zaslúži aspoň takúto malú pripomienku toho, že tu s nami bol a odslúžil nehostinnú dlhoročnú službu aj v civilnom sektore. Tento rok oslavuje 75 rokov od svojho prvého predstavenia.
V krajine, kde tiekol benzín potokmi
Vývoj modelu Ural 375 prebiehal už od 50. rokov (ešte pod názvom NAMI-020), no neuspokojivé výsledky so životnosťou niektorých kľúčových komponentom prípravu na sériovú výrobu neustále odsúvali na neskôr. Jednou z najdôležitejších požiadaviek totiž bola odolnosť pri použití v ťažkých terénnych podmienkach. Od začiatku sa počítalo aj s nasadením v armáde a tak museli konštruktéri po každej životnostnej skúške odstrániť zistené nedostatky a vozidlá opäť podrobiť záťažovým testom. Nakoniec sa podarilo dotiahnuť vývojové prototypy na akceptovateľnú úroveň a robustnú novinku uvidela verejnosť prvýkrát v roku 1960. Konštruktéri testovali dve verzie, základnú s nosnosťou 5000 kg a zosilnenú pre náklad ťažký 7500 kg. Zaujímavosťou bolo, že rozhodnutie o rozbehu sériovej výroby prišlo bez ohľadu na neukončené továrenské skúšky. Tlak na sériovú výrobu bol skrátka obrovský.
Jeho benzínový motor bojoval s veľmi vysokou spotrebou (výrobca udával 48 l/100 km). Kvôli nej nakoniec musel skončiť.
V roku 1961 však automobilka vyrobila len prvých 10 sériových áut a armáda už požadovala prvé úpravy. Novinka mala problémy s prevracaním pri bočnom náklone, príliš vysoko umiestnenú ložnú plochu a úpravami musel prejsť aj pohon všetkých kolies. Konštruktéri upravili aj 9-litrový benzínový motor ZIL 9T V8 s výkonom 165 kW/225 k (vo výrobe sa nakoniec udržala verzia s výkonom 132 kW/180 k). Od roku 1964 bolo vozidlo k dispozícii aj pre civilný sektor, pričom vznikali rôzne modifikácie, vrátane pohonu 6x4 aj 6x6. V roku 1965 konštruktéri predstavili dokonca ťahač s návesom s poháňanými nápravami. Celá súprava tak mala znak náprav 10 x 10.
Verzia Ural 377 bola určená prioritne pre civilný sektor.
Auto slúžilo aj v krajinách za hranicami Sovietskeho zväzu, veľká časť modelov 375 a 377 zamierila aj do Fínska, vznikli verzie pre Arktídu, aj tropické oblasti. Všetky však mali spoločné jedno – veľmi robustnú konštrukciu a mechanickú odolnosť. Zároveň však trpeli problémom, ktorý nakoniec stál za ukončením produkcie tohto auta. Bola ním vysoká spotreba jeho benzínového motora (udávaná 48 l/100 km, v praxi údajne bežne 50 - 60 l/100 km). V časoch vývoja auta totiž spotreba nebola prioritou, v armáde žiadne obmedzenia na palivo neboli a v civilnom sektore to zo začiatku tiež nevadilo. V 80. rokoch to však už problém bol a do služby museli nastúpiť novšie modely s naftovým pohonom. Ural 375 vydržal vo výrobe až do roku 1988.
