Viete si predstaviť, že by sa dnes nejaké pretekárske auto z roku 1967 postavilo na štartovaciu líniu bok po boku súčasných ekvivalentných závodných strojov? Predpokladám, že zrejme áno. Viete si ale predstaviť, že by s nimi nielenže udržalo krok, ale niektorým mladším modelom dokonca ukázalo zadné svetlá? Snívať by sa o tom možno dalo, obávam sa ale, že by to pre daný veterán skončilo pomerne trápnym fiaskom. A predsa existujú vozidlá, ktoré niečo také dokážu..
Reč je samozrejme o Tatre 813, ktorá sa začala vyrábať v spomínanom roku a prvý exemplár z overovacej 50-kusovej série bol dokončený presne v piatok 24. marca 1967. Zaujímavé pritom je, že vývoj tohto špeciálneho ťažkého ťahača neprebiehal v centrále Tatry v Kopřivnici, ale začal na prelome 50. a 60. rokov v slovenskom pobočnom závode v Bánovciach nad Bebravou.
Výkony z iného sveta
Prvá funkčná vzorka bola hotová v roku 1961, ako bežné nákladné auto však ešte zďaleka nevyzerala. Na počiatku to bol vlastne len osemkolesový podvozok bez karosérie so štyrmi sedadlami, volantom a motocyklovým plexisklovým štítom pred miestom vodiča. Štvornápravový kus železa s pohonom 8x8 využíval množstvo komponentov zo sériových modelov (napríklad súčiastky T138) a napriek tomu, že ešte nemal redukcie v kolesách, už od prvých testovacích jázd ohromoval svojim talentom zdolávať aj tie najťažšie terénne prekážky. Lámal stromy, búral steny, zdolával zákopy, nemal problém so šplhaním po schodoch či brodením v rieke.
Háčik bol akurát v tom, že bánovský podnik bol naplno vyťažený produkciou Tatry 111 a 141, takže projekt ťažkého alebo tiež delostreleckého ťahača (vedeného v záznamoch pod pracovným názvom Kolos a vyvíjaného na žiadosť ministerstva národnej obrany) musel byť načas uložený k ľadu.
Konštruktéri sa k nemu oficiálne vrátili až v roku 1964 a rovno sa pustili do stavby prvých štyroch funkčných prototypov. Ich základom sa stala centrálna nosná rúra spojená s výkyvnými polonápravami a vzduchom chladenou pohonnou jednotkou. Pretože sa v praxi počítalo s tým, že nový ťahač bude musieť zvládnuť prepraviť na podvalníku tank T-55, a to nielen na ceste, ale tiež v teréne, pri návrhu motora sa skutočne nešetrilo.
Jeho základom sa stal vzduchom chladený štvortaktný vidlicový osemvalec T928 z Tatry 138, ktorému technici pridali ďalšie štyri valce. Týmto vznikol dvanásťvalcový agregát s interným typovým označením T930. Mal priame vstrekovanie, rozvody OHV a objem 17 640 cm3. Takmer osemnásťlitrová V12 bola schopná vyprodukovať maximálny výkon 184 kW, teda 250 koní pri 2000 otáčkach za minútu a najvyšší krútiaci moment 990 newtonmetrov dostupných pri 1300 ot./min.
Sedem diferenciálov s uzávierkou
Na atmosféricky plnený vidlicový dvanásťvalec nadväzovala päťstupňová manuálna prevodovka a dve redukčné, takže auto disponovalo až dvadsiatimi prevodovými stupňami pri jazde dopredu a štyrmi kvaltami na cúvanie. Z tejto sústavy sa sila pohonnej jednotky prenášala na všetky štyri nápravy prostredníctvom siedmych uzamykateľných diferenciálov a bez zaujímavosti nie je ani fakt, že nová Tatra na rozdiel od predchádzajúcich modelov nepoužívala dvojmontáž ale jednoduchšie kolesá so široko-profilovými pneumatikami. Vodič mohol naviac podľa povahy terénu meniť priamo zo svojho miesta tlak v gumách v rozmedzí od 0,8 do 4,0 baru, respektíve udržať vzduch aj v niekoľkokrát prestrelenej pneu.
Novinka dostala označenie Tatra 813 a veľmi rýchlo tiež prezývku Kolos podľa mena z pôvodnej dokumentácie. Nad šasi bola vztýčená kabína trambusového typu, ktorá v najväčšom prevedení ponúkala štyri dvere a miesto až pre sedem cestujúcich. Malo to svoj zmysel. Okrem dvojčlennej obsluhy sa do interiéru mohla posadiť aj celá posádka prevážaného tanku.
Vďaka spomínanej koncepcii bola Osemstotrinástka schopná prekonať priekopy so šírkou až jeden a pol metra, kolmé prekážky do výšky šesťdesiat centimetrov a jazdiť s bočným náklonom až 30 stupňov. Naviac s prednou buldozérovou radlicou BZ T-813 si táto Tatra dokázala poradiť aj so snehovými prikrývkami vysokými od 1,5 do 2,0 metra.
Asi nie je prekvapivé, že 813 nakoniec neostali vyhradené len pre armádu. Ťažké Tatry 141 vychádzajúce zo 111 už boli zastaralé, takže sa na konci šesťdesiatych rokov spoločne s uvoľňovaním politického režimu Kolosy objavili aj v civilnom sektore. A okrem podvozku 8x8 dorazili aj jednoduchšie varianty 6x6 a 4x4. Slúžili ako ťahače, podvozky pre žeriavy a v menšej miere aj ako vyklápače. Asi najslávnejším z nich sa stala predĺžená Tatra 813 8x8 S1 s krátkou kabínou, ktorá sa objavila vo filme Prázdniny pod psa. Vodiča s prezývkou Drtikol hral vtedy Vladimír Kratina a práve vďaka jeho úlohe sa pre T 813 uchytilo meno Drtikolka.
