Vývoj autobusov a uvádzanie ich nových generácií na trh nemusia byť tak rýchle ako pri osobných autách, neznamená to však, že konštruktéri nových autobusov majú po uvedení novinky na trh voľno a sú bez práce. Naopak, pri autobusoch beží vývoj kontinuálne a nové riešenia aplikujú často bez toho, aby o tom cestujúci vôbec tušili. Navonok sa tak autobusy dlho nemenia, no pod ich karosériami sa to drobnými úpravami len tak hemží. Občas sa však aj vo svete autobusov udeje revolúcia a výrobca predstaví niečo, s čím svet okolo akosi nerátal. V roku 1975 takto laickú aj odbornú verejnosť prekvapil maďarský Ikarus.

Koncept z budúcnosti

Maďarský konštrukčný tím, ktorý viedol skúsený Ivan Boda, totiž v polovici 70. rokov svetu predstavil koncepčný Ikarus 270. Autobus šokoval nielen „trojposchodovým“ dizajnom, ale aj mimoriadne luxusným interiérom a konštrukciou svojho skeletu. Novinka skrátka ohurovala na viacerých frontoch. O tvary autobusu sa postaral dvorný dizajnér Ikarusu, László Finta, no ešte viac ako dizajnom prekvapil svojím zameraním na bezpečnosť cestujúcich. Prezrádzal to už svojim rekordne veľkým nárazníkom, ktorý z celkovej dĺžky 12 000 mm zaberal až 260 mm. Bol navrhnutý tak, aby zodpovedal výške čela priemerného osobného auta a čo najlepšie pohltil energiu prípadného nárazu. Okrem mechanického poškodenia totiž energiu pohlcovali aj pneumatické valce umiestnené medzi nárazníkom a karosériou. A ak by to nestačilo, za pneumatickými dorazmi bola ešte hliníková voštinová konštrukcia vyplnená absorpčnou penou. S takýmto nárazníkom mohol autobus naraziť do pevnej prekážky rýchlosťou až 30 km/h bez toho, aby sa zranil ktorýkoľvek cestujúci.

Predný nárazník mal trojstupňovú úroveň ochrany. Cestujúcich ochránil pred zraneniami až do rýchlosti nárazu 30 km/h.

Posilnený však bol aj skelet karosérie (mala integrovaný ochranný rám) odolávajúci aj prevráteniu autobusu na strechu. A strešné núdzové otvory boli navrhnuté tak, aby sa dali otvoriť aj po prevrátení autobusu cez strechu. O celých 80 mm konštruktéri rozšírili aj čelné okno, čo zlepšilo rozhľadové podmienky vodiča. O 270 mm vyššie bola aj podlaha pre cestujúcich, čo ich posunulo nad úroveň bočného nárazu a zároveň zväčšilo batožinový priestor pod kabínou. V luxusnej kabíne bolo 28 komfortných sedadiel, pričom každé z nich malo bezpečnostný pás, čo bolo v roku 1975 unikátne. Bezpečnostné pásy totiž bežne neboli ani v mnohých osobných autách. Vnútorné obklady boli mäkké, čalúnené látkou a v zadnej časti autobusu našli svoje miesto šatňa, kuchyňa s chladničkou, zásobníkom na teplé nápoje, toaleta a umývadlo. Nechýbali ani klimatizácia a determálne sklá.

Koncept prekvapoval aj luxusom na palube.

Autobus nakoniec zostal len v podobe konceptu, pretože na výrobu by bol veľmi drahý a socialistické krajiny mali v tom čase iné starosti, ako ponúkať cestujúcim prílišný komfort. Jeho jednotlivé technické prvky sa však v určitej podobe postupne dostávali do sériovej výroby a s odstupom rokov sa nakoniec predsa len uplatnili. Už model Ikarus 254 niesol niekoľko riešení zo spomínaného konceptu. Viaceré z nich sa následne uplatnili v neskorších Ikarusoch radu 300.

Mnohé riešenia z maďarského konceptu nakoniec našli uplatnenie v Ikarusoch radu 300. Na fotke model z roku 1985. 

Galéria
Galéria
Galéria
Galéria
Galéria
Galéria
Galéria
Galéria
Galéria
Galéria

Galéria: 9 obrázkov