Päťdesiate a šesťdesiate roky minulého storočia patrili v Spojených štátoch k zlatej ére rozvoja dopravy. Rozbehnutý priemysel musel po druhej svetovej vojne preorientovať značnú časť svojej kapacity na civilný sektor a výsledkom bol prudký rozmach leteckej, raketovej i automobilovej techniky či spotrebnej elektroniky. Svet sa točil okolo Detroitu a autá z tej doby dodnes patria k pojmom.
Značky veľkej americkej trojky (GM, Ford a Chrysler) však nežili len prítomnosťou. Naopak. V snahe získať náskok jedna pred druhou investovali obrovské čiastky do vývoja nového dizajnu i technológií, ktoré sa mali dostať na trh v budúcich dekádach. Že nebude také jednoduché navrhnúť bezpečné autá na nukleárny pohon, firmy pochopili pomerne rýchlo. V kurze však bola aj iná novinka - prúdové stíhačky a lietadlá poháňané turbínami.
Práve tento typ pohonnej jednotky zaujal okrem iných výrobcov aj automobilku Ford, ktorá sa počiatkom 60. rokov rozhodla inštalovať turbínu do experimentálneho ťahača. Niesla označenie Model 705 a vychádzala z podobne koncipovaného motora navrhnutého už v roku 1925.
Nová turbína s hmotnosťou 669 kilogramov mala dva kompresné stupne, výfukové plyny s teplotou 350 stupňov Celzia predhrievali vzduch vstupujúci do primárnej spaľovacej komory, kde nafta horela pri teplote 954 °C. Výsledkom bol maximálny výkon 600 hp, teda 608 koní pri 3080 ot./min. a najvyšší krútiaci moment 1295 newtonmetrov dosahovaný pri identických otáčkach.
Len pre poriadok dodávame, že samotné turbínové i kompresorové koleso točilo až 75 500 otáčok za minútu, každopádne Ford tvrdil, že turbína produkuje len veľmi malý hluk, prakticky nevibruje a má čisté výfukové plyny. Údajne bola s ohľadom na svoje výkony i úsporná, o tom ale až o chvíľu. Primárne sa počítalo s tým, že bude spaľovať naftu, fungovala však na rôzne palivá. Zvládla benzín, petrolej, kerozín či ich mix v ľubovoľných pomeroch.
Táto nová technológia pochopiteľne potrebovala aj patrične vyzerajúci obal, ktorý navrhlo štylistické centrum v Detroite. A pretože bol veľký a červený, dostal vcelku logicky meno Big Red. Celá deväťnápravová súprava pozostávala z trojnápravového ťahača so vzduchovým odpružením, návesu a ešte jedného prívesu. Mala dĺžku 29,57 metra a plne naložená vážila 77 110 kg.
Debut novinky prebehol v rámci Svetovej výstavy v New Yorku v roku 1964 a davy návštevníkov boli ohromené. Big Red pútal nesmiernu pozornosť a samozrejme všetkých zaujímal predovšetkým futuristický ťahač. Mal dĺžku 6,0 metra, výšku 3,92 metra a šírku 2,43 metra. Rázvor náprav bol 3022 milimetrov.
Kabína mala kvôli pohodliu posádky samostatné odpruženie, čo je dnes považované za samozrejmosť, ale v tej dobe to bol málo vídaný konštrukčný detail. Zadná časť mala kvôli redukcii aerodynamického odporu konkávny tvar, aby lepšie priliehala k návesu a z rovnakého dôvodu výška ťahača presahovala výšku návesu i prívesu.
Veľký červený dostal pneumatické otváranie dverí a automaticky výsuvný rebrík a rovnako automatizované bolo i jeho zasúvanie a zatváranie dverí. Interiér mal šírku 213 centimetrov a výšku viac než 183 centimetrov. Kožou čalúnená sedačka vodiča s integrovanou hlavovou opierkou a bezpečnostným pásom bola namontovaná za stĺpikom riadenia integrovaného do samostatne stojacej konzoly so základnými palubnými prístrojmi. Ďalšie budíky monitorujúce chod turbíny boli namontované nad hornou hranou predného okna.
Keď už sme pri ňom, tak stojí za zmienku, že malo uprostred delené sklo, lenže predné stĺpiky boli posunuté až na úroveň dverí, takže vodič mal fantastický panoramatický výhľad cez okno s plochou 4,5 metra štvorcového doplnený o veľké spätné zrkadlá.
V zadnej časti kabíny sa nachádzala kuchynka s chladničkou, umývadlom, elektrickou rúrou na ohrievanie potravín a nechýbal ani dávkovací automat na teplé i studené nápoje. Za akéhosi ideového predchodcu navigačného systému by sa dala považovať prítomná mapa hlavných cestných ťahov USA, bola však vzadu nad chladničkou a chýbala jej správna mierka, detaily a samozrejme ešte nedokázala zobrazovať polohu vozidla.
S WC na palube
Posádka mala k dispozícii klimatizáciu a dokonca toaletu (prekvapivo ukrytú pod kuchynkou), naopak s klasickými lôžkami na odpočinok sa veľmi nepočítalo. O pohodlný spánok na cestách sa mala starať hustá sieť motelov popri hlavných ťahoch. Naviac spolujazdec (alebo závozník, hovorte mu, ako chcete) mal sedačku pripomínajúcu kreslá v biznis triede. Dala sa roztiahnuť, mala dostatočne dlhú podperu pod nohami a pasažierovi nechýbal ani sklopný stolík či miniatúrna televízia s vertikálnymi lamelami, ktoré vodičovi nedovoľovali pozerať na obraz.
Kamión s nákladom bol v kombinácii s päťstupňovou automatickou prevodovkou schopný trvalo udržiavať cestovnú rýchlosť 70 míľ za hodinu, v prepočte 112 km/h, ale pri meraní sa s menšou záťažou dokázal rozbehnúť na 126 km/h. Presnú spotrebu nepoznáme, ale ťahač mal nádrže s objemom 1060 litrov (280 galónov) a udávaný dojazd 965 kilometrov (600 míľ), takže z toho vychádza priemerná spotreba takmer 110 litrov nafty na 100 kilometrov.
Asi tušíte, že s nástupom ropnej krízy na počiatku 70. rokov to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa plynová turbína so svojou vtedajšou účinnosťou nemohla dostať do sériovej výroby. Modelu Big Red však zlomilo väzy viacero vecí.
Manažéri Fordu skutočne chceli tento stroj uviesť na trh, ale ešte horšie než značná spotreba boli obrovské výrobné náklady. S vtedajšou úrovňou technológií produkcia však lacnejšia byť nemohla. Tretím problémom boli nové predpisy týkajúce sa životného prostredia, takže Big Red by naviac musel bojovať aj s rôznymi požiadavkami na plynové turbíny v konkrétnych amerických štátoch.
A kde prototyp Ford Big Red skončil? To je ďalší neuveriteľný príbeh na samostatnú kapitolu, takže aspoň stručne.
Nepochopiteľná chyba
Modrý ovál vystavoval svoju pýchu na viacerých výstavách a tak sa kamión dostal v roku 1970 na autosalón do Atlanty. Aby mohol byť na stánku, z bezpečnostných dôvodov muselo byť vypustené palivo z nádrží i olej z pohonnej jednotky. Po skončení akcie dorazil z Detroitu vodič, sadol za volant, bez kontroly naštartoval a... Turbínu roztavil.
Pretože samotný ťahač vážil viac než 9 ton, musela pre nepojazdný kamión doraziť ťažká odťahová technika. Tá mala Big Red dopraviť do Detroitu, lenže aj tá sa zákonom schválnosti pokazila na diaľnici neďaleko Charlotte v Severnej Karolíne. Kúsok odtiaľ mal našťastie sídlo pretekársky tím Holman-Moody, ktorý bol zhodou okolností sponzorovaný Fordom, a tak po niekoľkých telefonátoch skončil ťahač v jeho hangári.
Čo čert nechcel, na počiatku 70. rokov boli všetky automobilky pod veľkým tlakom federálnej vlády kvôli novým zákonom týkajúcich sa ochrany životného prostredia, a tak sa začalo masívne šetriť. To sa okrem iného prejavilo aj tým, že Henry Ford II bez diskusií zrušil kontrakt aj tímu Holman-Moody. Nasledovali roztržky a ťahanice, ktoré nikam neviedli, až nakoniec Ford poslal Holmanovi list, v ktorom napísal, aby „si ponechali všetko, čo majú k dispozícii a použijú, ako uznajú za vhodné“.
Holman si tieto slová vyložil tak, že sa to netýka len motorov, šasi, karosérií a ďalšieho vybavenia, ale i prototypu Big Red. V Detroite to ale videli inak. Po čase sa ozvali so správou, že zariadili odťahové vozidlo, Holman však poriadne vytočený doslovne odkázal Fordovi – „Naser si, Big Red je náš“.
A tak prototyp skutočne ostal v tíme Holman-Moody až do druhej polovice 80. rokov, kedy prebehol veľký výpredaj a Big Red sa dostal do súkromných rúk. Nový majiteľ je dodnes neznámy, občas ale komunikuje s médiami, ktoré sa snažia získať viac informácií. Sporadicky niečo prezradí a pošle fotografiu, a aj vďaka tomu vieme, že sa mu priamo vo Forde podarilo získať náhradu za zničenú turbínu 705. Tú poslal do Detroitu, kde bola pravdepodobne zošrotovaná, dostal sa ale k novšiemu typu s názvom Model 707. Táto pohonná jednotka má výkon znížený zo 600 na 525 hp (532 koní), ale bola spoľahlivejšia a efektívnejšia.
Dnes by mal byť Big Red po niekoľkých ďalších opravách opäť pojazdný a Ford sa pokúša presvedčiť majiteľa, aby stroj vystavil v továrenskom múzeu. K tomu zatiaľ nedošlo, naviac vlastník stále pátra po návese a prívese, ktoré sa v priebehu dekád niekde stratili. Každopádne zvýšená aktivita Fordu spojená s nedávnym zverejnením dobových fotografií a zreštaurovaním starého propagačného videa je náznakom, že sa možno ľady pohli a nám sa čoskoro podarí zahliadnuť pôvodný prototyp v celej jeho kráse. Tak držte palce, nech to vyjde.
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
